Mlyn včera

Najstaršia  zachovaná písomná zmienka o mlyne vo vlastníctve rodiny Králikovej je  z roku 1822.

Nachádza sa v dokumentoch, uložených v Štátnom archíve v Bytči. Je to mapa pozemkov Nemšovského chotára z roku 1822, na ktorej je zakreslený i tento mlyn.


Ďalšie dôležité informácie sa nachádzajú v zápisoch z kanonických vizitácií v nemšovskej farnosti z roku 1829 – kde je spomenuté, že ku fare patrí mlyn a mlynárom je Georg Králik, molitor (lat. mlynár).

Ku mlynu patril aj kus poľa. Mlynár bol povinný ročne zaplatiť fare určený peňažitý poplatok, odovzdať určité množstvo múky a obilia, a predpísaný počet bravov.

Mlynár mal nárok na prídel dreva z panských hôr na údržbu stavov rieky Vláry a základného vybavenia mlyna - vodné koleso, prevody...

Tunajšie koleso kedysi

Od prvej písomnej zmienky o mlyne rodiny Králikových do znárodnenia mlyna v roku 1950 uplynulo takmer 130 rokov. Môžeme však predpokladať, že Georg (Juraj) Králik v tom mlyne pracoval už oveľa skôr. Mlynárstvo prechádzalo z otca na syna a to najmenej  päť generácií.

V rodinnom archíve Králikových sa nachádza aj doklad č. 897 z 28. februára 1868, predkladaného nemšovským okresným  slúžnym na pozostalosť po Janovi Králikovi, zomrelom 18.septembra 1866 čítame v  časti „Uznesenie“ , že dedia deti po nebohom (Anna, Eva, Ondrej, Katarína a Mária) okrem iných majetkov aj polovicu mlyna a domu pod parcelným číslom 105.

Doklad zo dňa 1.septembra 1868 pod číslom 343 uvádza nové usporiadanie pozemkov – pasienkov, ktoré bolo nariadené vicišpánskym súdom v obci  Nemšová a Srnie. V tomto doklade sú spomínaní mlynári Gyuro (Juraj)Králik- farský mlynár a Štefan Králik obaja z čísla domu 105.

Mnohé ďalšie listiny vo vlastníctve Králikových  dokumentujú  históriu tejto mlynárskej rodiny, prestavby budovy mlyna, výmeny mlynskej technológie, používania rôznych druhov pohonov mlyna, údržby mlynského náhonu, dozvedáme sa o zamestnancoch mlyna o odbornej literatúre, ktorá bola v mlyne k dispozícii.

Zo spomienok pamätníkov vieme kto zabezpečoval prevádzku mlyna a ako celý proces mletia prebiehal.  Veľa o tom napovedá aj dodnes zachované zariadenie mlyna, ktoré svedčí o šikovnosti, zručnosti a ume našich predkov.

 

Rodina KRÁLIKOVÁ

Prvým, zatiaľ známym prapredkom rodiny Králikovej–mlynárskym majstrom, bol Juraj (Gyuro, Georg, Georgius), narodený okolo roku 1780.
V mlyne hospodáril v prvej polovici 19.storočia. Jeho syn Ján (János, Joannes) prevádzkoval mlyn pravdepodobne so svojim bratom.  Keď totiž v  roku 1866 zomrel, početnému potomstvu zanechal ako predmet dedenia  len polovicu mlyna  a domu.

Je možné, že práve od tohto času sa datuje aj rozdelenie mlyna na  dva samostatne hospodáriace mlyny Horných a Dolných Králikových, ako ich poznali ich spoluobčania,  a ďalšie generácie v  súčasnosti ešte žijúcich  pamätníkov posledného obdobia prevádzkovania niekdajších  vodných mlynov.

Ján mal syna aj vnuka Ondreja (András, Andreas), ktorí mlyn ďalej zveľaďovali, budovu rozširovali – v roku 1928 bolo nadstavené manzardové podkrovie a vybudovaná predná prístavba pre Francisciho turbínu (v 80-tych rokoch 20.storočia bola asanovaná), zariadenie modernizovali  - podľa rokov výroby pravdepodobne v  1910, 1933.

Ondrej (vnuk Jána) pristavil k mlynu i veľký poschodový rodinný dom s podbráním (podchodom) , okolo roku 1925, ktorý bol priamo prepojený s mlynom na oboch podlažiach.

Ondrej mal deväť detí. Mlynárskemu remeslu sa vyučil jeho syn Jozef, ktorého neskôr poveril aj vedením mlyna. Okolo roku 1947 Jozef mlyn rozšíril dvorovou prístavbou, kde vznikol manipulačný a skladový priestor a tiež doplnil technologické zariadenie mlyna.
Bol posledným majstrom mlynárom v Králikovom mlyne v Nemšovej.

Jozef  (1919-1993), syn Ondreja  a Kataríny rod. Chudovej bol siedme z deviatich detí a ako jediný sa vyučil za mlynára, tovarišskú skúšku urobil 20.júna 1940.  Pracoval v mlyne spolu so svojím otcom Ondrejom, ktorý zomrel v roku 1942.

V tom čase Jozef slúžil v armáde a to od  roku 1937. Keďže bolo treba mlyn udržať v chode, v ťažkom období vojny, bol zo základnej vojenskej služby prepustený  ku 21.10.1942.

Do vojnou poznačeného mlyna nakúpil Jozef na pôžičku nové, moderné potrebné mlecie zariadenie. Po znárodnení, bol jeden z nových, ešte nenamontovaných strojov –miešačka na múku, odvezený do  mlyna v Opatovej. Pôžičku napriek tomu musel splácať ďalej.

Prevádzkovanie mlynárskej živnosti ukončil k 31.12.1950 z dôvodu, že musel odovzdať svoj mlyn do prenájmu Roľníckemu skladištnému družstvu v Trenčíne. Do konca roku 1958 pracoval ako zamestnanec mlyna a jeho zamestnávateľ - Mlyny a pekárne n.p. Piešťany s ním rozviazali pracovný pomer k 31.12.1958.

V roku 1959 bol vyzvaný, aby uvoľnil mlyn do správy Mlynov a pekární n.p. Piešťany, ktorý tam neskôr zriadil výrobňu a miešarňu  krmív.
Po definitívnom zastavení prevádzky mlyna nastúpil pracovať do Škodových závodov v Dubnici nad Váhom, neskôr premenované na Závody ťažkého strojárenstva, kde pracoval ako zámočník. Keďže bol vyučený mlynár, potrebnú kvalifikáciu si doplnil popri zamestnaní. Na odbornom učilišti Strojárskych a metalurgických závodov n.p.  v  Dubnici nad Váhom ukončil učebný odbor „strojný zámočník“ v roku 1966. V roku 1962 sa oženil a s manželkou Žofiou  vychovali dve deti. V roku 1979 odišiel do starobného dôchodku.

Počas života sa na chátrajúcu  znárodnenú budovu mlyna nedokázal pozerať so založenými rukami. Dokedy vládal, vykonával na nej  najnevyhnutnejšie opravy a neúnavne žiadal  štát o navrátenie tohto nevyužitého chátrajúceho majetku.

Definitívne bol mlyn vrátený do vlastníctva rodine Králikovej v roku 2001, osem  rokov po jeho smrti, vďaka úsiliu jeho mladšieho brata Alojza.
Jozef Králik sa cítil byť mlynárom celý život. Svedčí o tom i jeho prihláška  za člena novovzniknutej Slovenskej spoločnosti mlynárov (založená v . 1990, po „Nežnej revolúcii „) , kde už aktívne pôsobiť nestihol.